Just another story...19
19.
Myslela som si, že dnes som si toho prežila už dostatok. Mýlila som sa. Tá hlavná časť ešte len prichádzala...a moje zrútenie taktiež. Čo je veľa, to je veľa.
Takto som si túto scénku nepredstavovala. Malo to byť na nejakom romantickom mieste, len my dvaja, mnoho dojímavých priznaní a nakoniec happy end. Tak malo vyzerať moje stretnutie s Tomom. Myslím tým stretnutie, na ktorom si mal uvedomiť, že som to naozaj ja. Určite to nemalo byť takto, v hrôzostrašnej opustenej budove, nemala som byť celá špinavá a strapatá a hlavne nie v takomto rozpoložení. A čo je najdôležitejšie- Phil tam nemal čo robiť.
Vraj nebol dobrý nápad, že som sem chodila. Mnoho prekážok v ceste ma pomaly odrádzalo od môjho plánu. Akoby sa celý vesmír postavil na Philovu stranu. Už som začínala veriť tomu, že som spravila obrovskú chybu. Obrovskú kolosálnu chybu. No teraz vidím, že to predsa len bol dobrý nápad. Čakala som síce niečo úplne iné, no nesťažujem sa.
Túto úvahu samozrejme vediem až hodnú chvíľu po tom, ako sa všetko odohralo. V momente, keď som zbadala Toma som nebola schopná ničoho. Rozprávania, premýšľania, dýchania.
Stál na spodku schodiska s pohľadom upriameným na mňa. Tento pohľad už nehovoril: „Čo si za cudzinku?“ ale: „Poznám ťa, Elisse.“
Rozutekal sa po schodoch ku mne. Videla som zblízka jeho krásnu tvár, na ktorej sa zračil úžas. Pár sekúnd sme len na seba hľadeli. Všetko okolo nás zmizlo, celá budova, Phil, z mysle sa mi vymazali všetky myšlienky, všetko bolo v tejto chvíli bezvýznamné. Pre mňa existovala iba jedna jediná vec. Tom. A videla som na ňom, že ja som tou jedinou preňho. Kútiky úst sa mu pomaly roztiahli do širokého blaženého úsmevu.
„Elisse,“ povedal zachrípnutým hlasom. Akoby som práve začula magické slovíčko, ktoré rozbúchalo moje srdce ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Naozaj ma pozná. Predsa len malo význam chodiť sem. Všetko bude v poriadku. Konečne.
V stave absolútneho nadšenia som mu padla do náručia. Ten pocit sa nedal k ničomu prirovnať. Do očí mi vyhŕkli slzy, no neboli to slzy smútku, ale slzy šťastia a úľavy. V jeho objatí som konečne cítila niečo skutočné, nepredstierané a absolútne prirodzené. Celý môj pokus o nový život bol iba pretvárka, no toto...toto bolo niečo, čo bolo konečne tak, ako má byť.
Objímal ma celú večnosť. Do vlasov mi šepkal, ako ma neskutočne miluje, ako ma už nechce nikdy stratiť a hlavne ako je toto celé bizarné.
„Ja viem, ja viem,“ šepkala som mu trasľavým hlasom. „Všetko ti vysvetlím.“
„Nemusíš nič vysvetľovať, nezáleží mi na tom. Pre mňa je jedinou dôležitou vecou to, že si teraz so mnou. Konečne. Ja som vedel...ja som jednoducho vedel, že niečo nie je v poriadku. Celý ten čas...“
„Pst, porozprávame sa o tom neskôr,“ povedala som a priložila mu k perám prst. Budeme mať pre seba dostatok času. Dúfam. Tom odsunul môj prst a pobozkal ma. Bozk, na ktorý som tak dlho čakala a snívala o ňom po celý čas, kým som sa nútila žiť druhý život. Bol úžasný. Tým bozkom sa vymazalo všetko, čo sa uplynulý rok stalo. Akoby som bola v ten osudný deň po hádke s Tomom opäť v mojej izbe a on sa prišiel ospravedlniť. Na ničom inom mi nezáležalo, len na tom, aby som mu tým bozkom dokázala vynahradiť všetko trápenie, ktoré kvôli mne prežil. Pre mňa pôsobil taktiež ako náplasť na všetky výčitky. A hlavne som vedela jedno: nech sa už tento príbeh skončí akokoľvek, všetko čím som si prešla stálo za túto chvíľu s Tomom. Všetko. Aj to, čo malo nasledovať. Jedno prekvapivé zistenie.
Keď sme sa s Tomom nakoniec pustili (čo vôbec nebolo ľahké) pozrela som sa smerom ku schodisku. Vo chvíli, ako som zbadala Toma som úplne zabudla na Philovu prítomnosť. No teraz Phil pri schodisku nebol. Pohľadom som prešla po celej miestnosti, no nikde som ho nevidela. Je možné...panebože je možné, že už zmizol? Myslím tým, že už navždy zmizol?
„Phil?!“ zakričala som a v prázdnej budove sa môj hlas ozýval.
Tom sa na mňa začudovane pozrel.
„Kto je Phil?“
Nič sa neozývalo. Zbehla som dolu schodmi a preskúmala dolné poschodie, no nebolo tam ani nohy. Jeho meno som kričala ešte viac krát, no odozva bola iba v podobe môjho vlastného hlasu.
„Zdá sa, že už nikto,“ povedala som nakoniec. Fuh. Takže to, čo vravel bola pravda. Definitívna pravda. Phil musel navždy zmiznúť a vrátiť sa do úlohy mojej viery. Opäť bez tela, bez slobody. Sakra, začínam s ním súcitiť. Viem, že moje rozhodnutie bolo správne a Philova obeta bola dôležitá pre to, aby som mohla byť opäť s Tomom a svojou rodinou. Len som dúfala...len som dúfala, že to bude dokonalé. Ale samozrejme, takto to chodí. Nič a nikdy nie je dokonalé. Phil s tým jednoducho musel rátať a ja sa s tým budem musieť zmieriť. Opäť budem mať všetko, čo som chcela. Pri tejto predstave mi bolo úplne jedno, akým veľkým sebcom som. A aj tak sa to už nedá vrátiť späť. Dvere sa zatvorili. Tom ma pozná a s jeho pomocou sa mi podarí presvedčiť aj zvyšok ľudí, na ktorých mi záleží.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Tom ustaraným tónom a objal ma okolo pliec. Môj milovaný Tom.
„Samozrejme, že áno. Som s tebou.“
„Sľúb mi, že budeme spolu navždy. Keby som mal o teba opäť prísť, už by som to neprežil.“
„Sľubujem,“ povedala som so slzami v očiach. Nikdy som neplakala pri dojímavých chvíľach, no teraz to proste nešlo. Tom ma objal tuhšie, až ma nakoniec zobral na ruky, sadol si na zem a silno si ma k sebe privinul. Užívala som si ten neopísateľný pocit byť opäť s ním a on mi medzitým opisoval všetko, čo sa dialo kým som bola preč. Bolo to, akoby som pozerala v kine ten najnapínavejší triler.
„V ten večer keď...keď sa ti to stalo...“
„Keď som sa stala upírom,“ povedala som na rovinu.
„Áno, keď si sa stala...upírom, som sa plne zrútil. Veď si ma videla a najhoršie bolo to, že ja som videl teba. Bol to ten najhorší pohľad v mojom živote, nevedel som sa cez to dostať. Čo sa dialo potom, netuším. Neskutočne dlho som o sebe nevedel a keď som sa prebudil, bol som na psychiatrii v Chicagu. Držali ma tam proti mojej vôli, chcel som sa odtiaľ dostať, zistiť čo sa s tebou stalo, čo sa stalo s tvojimi rodičmi, ktorí na tom boli naozaj zle. Nikto mi však nechcel pomôcť a tak som sa rozhodol, že utečiem. Už som dlhšie nevedel vydržať bez teba. Nedalo sa to.“
„Čože?!“ musela som ho prerušiť. Utiekol kvôli mne? Aj keď vedel, čo všetko som spravila a kým som bola? „To si naozaj spravil? Kvôli mne?“
„Samozrejme. Elisse, ja som si uvedomil, že bez teba jednoducho môj život nemá význam. Dovolím si povedať, že by mi bolo úplne jedno, aj keby si predo mnou vysala desiatich ľudí, aj tak by som ťa išiel hľadať.
„Preboha nehovor tak...to by som ja nedokázala, vtedy to bolo pudové, jednoducho som musela, ja...“
Tento krát priložil on prst k mojim perám.
„Ja viem, ja viem. Predsa ťa poznám, viem že by si neublížila ani muche. Chápem to. Len som sa ti snažil dokázať, že som bol schopný na všetko zabudnúť a ísť za tebou. Budeš mi však musieť vysvetliť čo sa stalo. Teraz si znovu rozpamätám na všetko čo sa stalo, keď som utiekol. Zastavil som sa v malej kaviarni, v odľahlej ulici v Chicagu. Snažil som sa tam utriediť si myšlienky a prezeral som si našu spoločnú fotografiu. Nakoniec som sa rozhodol, že prespím v nejakom hoteli a ráno sa vyberiem do Silvertonu. Vyšiel som z kaviarne, prešiel zopár ulíc, keď som si uvedomil, že som tam zabudol fotografiu. Keď som vstúpil do kaviarne po druhýkrát, dialo sa niečo divné. Barman sa úplne rozohnil a spomínal teba...“
Ako hovoril, po tele mi prešli zimomriavky. Tom nerozprával iba o svojej poslednej noci v starom živote. Hovoril o tej mojej. Tá kaviareň...je možné...je vôbec možné, aby toto bola pravda? My sme v nej boli obaja!
Zrazu som sa na všetko pozerala z úplne iného svetla. Z omnoho jasnejšieho. Preto sa ten barman správal tak nevysvetliteľne zvláštne. Preto na mňa tak hľadel. A moment...ten kus papiera, čo držal v ruke, keď som išla platiť...mohla to byť naša fotka? Jediná vec mi tu nesedí...ako je možné, že sme sa nestretli?
„Ja som tam naozaj bola. My sme tam boli v ten istý večer!“
„Ja viem. Nemohol som tomu uveriť, no ako som sa blížil k zadným dverám kaviarne, počul som tvoj hlas. Čo si tam preboha robila?“
„Ty...ty si ma počul? Ty si vedel, že som tam? Prečo si za mnou nešiel? Všetko mohlo byť inak...“ nenachádzala som slová. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že keď som prechádzala dverami do nového života, stál Tom iba pár metrov odo mňa. Keby som to vedela...priznám sa, neviem si predstaviť, čo by som spravila. No všetko mohlo byť naozaj úplne inak.
„Ja som za tebou išiel. Len čo som vyšiel zadnými dverami na akúsi úzku ulicu, na stene zablikala žiarovka a zrazu bola všade tma. To je moja posledná reálna spomienka. Odvtedy som žil úplne iný život. Správal som sa zvláštne, mal som čudné sny, no aj na iných ľuďoch som si všimol, že nie sú vo svojej koži. Vždy som si nahováral, že to je v poriadku, no vo vnútri som vedel, že to je klamstvo. Teraz už viem, že som mal pravdu,“ na chvíľu prerušil svoju reč a pritúlil ma bližšie k sebe, ruky mi zobral do svojich a zadíval sa mi hlboko do očí. „Keď som ťa dnes v noci stretol v parku, všetko sa vrátilo. Všetky spomienky. Bolo to, akoby som sa zobudil z dlhého a realistického sna. Už všetkému rozumiem okrem...čo sa to stalo? Prečo si zrazu zmizla z môjho života?“
„Teraz nastal čas na môj príbeh,“ povedala som, zatiaľ čo som spracúvala to, čo Tom povedal. Takže takto pokračoval jeho život. A stačilo pár sekúnd, aby bolo všetko plne inak. Ak by ma zastihol predtým, ako som prešla dverami, teraz by som tu určite nestála. Predpokladám, že môj život by sa vyvíjal úplne inak. A hlavne- bol by to stále ten istý život.
„Som pripravený počúvať,“ povedal Tom so záujmom. Zrejme si otázku „čo sa stalo?“ kládol odkedy zistil, ako všetko naozaj je. Zaslúži si čo najlepšie vysvetlenie. Neviem prečo som sa pred tým, ako som mu všetko povedala, musela tak dlho pripravovať. Asi sa bojím, že sa mu nebude páčiť to, ako som zahodila svoj minulý život. A s ním aj jeho. No ako som povedala, zaslúži si vedieť pravdu.
„Odkedy som odišla z domu, prešla som hodný kus krajiny, chcela som byť čo najďalej. Zožierali ma výčitky svedomia a jediné, po čom som túžila bolo, aby som všetko mohla dať do poriadku. Lepšie povedané, verila som, že viem dať všetko do poriadku...“ Vysvetlila som mu celú tú vec s Philom a mojou vierou. Pozorne som sledovala Tomov výraz, pripravená skončiť rozprávanie, keď toho bude naňho priveľa. No on sa tváril pokojne, so záujmom pokyvkával hlavou a medzitým sa mi hral s prstami na rukách.
„..A tak ma priviedol až na miesto za kaviarňou. Vysvetlil mi, že ak budem naozaj veriť, že sa všetko vráti do starých koľají, tak sa to vráti. Malo to však jednu chybičku. Po prechode dverami som sa nemala vrátiť do minulosti a napraviť svoje chyby. Po prechode dverami som sa mala dostať do života, kde nijaká Elisse Moranová neexistovala. A ja...ja som sa rozhodla podstúpiť túto obetu. Myšlienka, že všetkým svojim blízkym viem zaručiť život bez trápenia úplne zatienila fakt, že v ich novom živote už nebudem vystupovať ja. Prešla som dverami,“ dokončila som rozprávanie a s očakávaním hľadela na Toma. Chvíľu mlčal, no potom sa na moje prekvapenie usmial a pohladil ma po vlasoch.
„Ty moja hrdinka. Som si istý, že nikto iný by to nedokázal.“
„Takže ty...ty sa na mňa nehneváš? Nevadí ti, že som ťa tu nechala?“
„Prečo by som sa preboha mal hnevať? Veď si sa tak neskutočne obetovala...a vôbec si ma tu nenechala. Vrátila si sa. Vlastne, neviem si predstaviť, že by som ťa mohol milovať ešte viac,“ usmial sa.
„Milujem ťa,“ povedala som v okamihu. Tom ma zase raz nesklamal. Nikdy som nepochybovala o tom, že on je ten pravý, no teraz by všetky pochybnosti zamietol. Nahol sa ku mne a opäť ma pobozkal. Už tak veľmi som chcela túto tému uzavrieť(aj keď som vedela, že ju budem musieť rozoberať ešte so všetkými blízkymi), no jednu otázku som si ešte nemohla odpustiť.
„Takže si naozaj myslíš, že som spravila správnu vec, keď som prešla dverami?“ spýtala som sa. Tom sa na chvíľu zamyslel a potom so šibalským úsmevom zarážajúco odpovedal. „Keď tak nad tým rozmýšľam, je to úplne jedno.“
„Čo tým chceš povedať?“ nechápala som.
„Teraz som si uvedomil...ja viem presne, čo by sa stalo, keby si neprešla dverami.“
„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala som sa podozrievavo.
„Spomínal som ti, že som mával čudné sny. Všetky tie sny začali 18. februára, v deň, keď si prešla dverami. Od toho dňa som mal každú noc realistický sen. Teraz už viem, čo všetky tie sny znamenali. Vtedy som si to neuvedomoval, pretože som nevedel, čo znamenajú, nerozpoznával som ťa. Elisse, v tých snoch...som videl ako by vyzeral každý jeden náš deň, keby si dverami neprešla.“
Už som si myslela, že dnes nebudem počuť žiadne šokujúce zistenia. Načo si vôbec robím nádeje? Tento krát som však neonemela ani na chvíľku a hneď som sa začala Toma na všetko vypytovať. Podrobne mi opísal, ako v prvom sne vybehol dvermi na úzku ulicu a zabránil mi prejsť dverami. O tom, ako som mu všetko vyrozprávala a vysvetlila. Pokračoval ďalším snom, v ktorom sme sa túlali po Chicagu, ako sme išli vlakom do Silvertonu. Tu spravil na chvíľu pauzu a skontroloval môj výraz.
„Si v poriadku? Nemusím pokračovať, aj tak sa tým nič nezmení,“ povedal ustarane.
„Nie, chcem to počuť. Len som neskutočne prekvapená. Naozaj by to išlo takto ľahko? Stačilo ťa stretnúť a porozprávať sa? O tom som ani len nesnívala, zdalo sa mi to tak neskutočne nemožné a pritiahnuté za vlasy, neverila som, že by si so mnou vôbec chcel prehovoriť.“
„No vidíš. Niekedy robíme všetci unáhlené rozhodnutia. Určite nemáš čo ľutovať, Elisse. Tým, že si prešla dverami si nič nepokazila. Síce si si to neskutočne sťažila, no môžeš žiť bez pocitu viny. Ten si mi spomínala v každom sne.“
„Určite?“ priam som žiadala o ubezpečenie. Ale keď si to teraz dám dokopy, má pravdu. Keď som prešla dverami, zbavila som sa zodpovednosti za smrť človeka a to je to najdôležitejšie. Vrátila som mu život.
„Určite,“ povedal Tom rozhodne. „Viackrát si dokonca ľutovala, že si vtedy dverami neprešla. No nemôžem povedať, že nám nebolo fajn. No takto to je lepšie. Tisíckrát lepšie. Moja priateľka nie je skľúčený upír, čo viac si môžem priať?“ dodal Tom žartom. Rozosmial ma a mal aj pravdu.
„Naozaj nič lepšie nie je,“ uškrnula som sa. „A vieš čo? Stretla som toho človeka. Toho človeka...ktorého som mala ako obeť. Je živý a zdravý a pracuje ako taxikár. Stretla som ho v Atlante.“
„To naozaj? To je predsa skvelé. Ale počkaj...Atlanta? Čo si tam preboha robila?“ musela som sa zasmiať na jeho prekvapenom výraze.
„To je ešte veľmi dlhý príbeh,“ povedala som. „Čoskoro ti ho porozprávam. Ale teraz by som neskutočne rada navštívila svojich rodičov,“ povedala som rozhodne.
„Och, samozrejme,“ usmial sa Tom a pomohol mi vstať. „Ak dovolíš, pôjdem s tebou. Zíde sa ti niekto, kto potvrdí, čo budeš hovoriť.“
„Ďakujem, dobrý nápad. S nimi to ešte bude ťažké.“
„Nemyslím si. Stačí, keď sa pozrú na tvoje oči. Typické Moranovské oči. Hneď ti uveria,“ povedal Tom.
„Tak to dúfam,“ usmiala som sa naňho. Cítila som s ním neskutočnú istotu a všetko sa mi zdalo byť jednoduché. Spolu sme vyšli zo schátralej budovy a vykročili na chodník vedúci do centra mesta.
„A ten Phil...už nebude robiť problémy?“ spýtal sa Tom.
„Už nebude,“ povedala som rozhodne.
„Zbavila si sa ho?“
„Tak sa to nedá povedať. Zdá sa, že bude so mnou už navždy. Skrytá súčasť, ktorú však už nikdy nevyužijem. S ničím nadprirodzeným nechcem mať už nikdy dočinenia.“
„Nikdy viac?“
„Nikdy viac,“ potvrdila som s úsmevom. Všetko sa dá vyriešiť aj bez čarov a zvláštnych schopností. Som si tým istá.
Phil:
Kedy to už príde? Naozaj ma nebaví čakať na to najhoršie. Už prešlo toľko času a stále sa nič nedeje. Viem, že som nebol dobrý človek, ale toto si naozaj nezaslúžim. Čakanie a čakanie.
Prechádzal som sa po tráve za bytovkou určenou na demoláciu. Stále tu som. Prečo sa dočerta nič nedeje?! Pokoj, príde to, hovoril som si. Ibaže by...
Komentáre
Prehľad komentárov
dakujem:):* a silno píšem:) poslednú kapitolu:) ale ako sa poznám, natiahnem ju na dvadsať strán :D
ojojoooooooj:):)
(Deni, 6. 7. 2010 21:39)ty kokos uplne ma to pohltilo a som strasne zvedava na pokracovanie:):):) jeej a Tom je aky zlaty:):):) uplne dokonale to je uz pis pokracovanie prosiiiiiiim:):)
:)))
(Ninuš:), 6. 7. 2010 23:24)