Just another story...6
6.
Dnes utečiem. Už to tu dlhšie nevydržím. Čakám priveľmi dlho, dlhšie, ako by bolo potrebné. Asi som zbabelec, no boli to skôr výčitky svedomia ako strach, čo mi nedovolili pohnúť sa. Bezmocnosť a zúfalstvo ma dostali na toto miesto.
Je to tu ako vo väzení. Holé steny, žiadna sloboda, nevrlí ľudia. Vraj ošetrovatelia? Pche, neľudské stvorenia, ktoré nemajú štipku súcitu a pochopenia.
Som tu už priveľmi dlho. Viem, že zo začiatku to bolo potrebné. Zažil som neskutočný šok. Nevládzem na to spomínať. Nechcem. Bol som slabý, no dnes sa všetko zmení. Odídem a nájdem ju. Elisse. Tak úžasná a nevinná. Nikdy by nedokázala ublížiť ani muche, nie to ešte...zabiť...nie, to nie. Bol som aký hlúpy, keď som tomu veril. Ale keď všetky tie dôkazy...Otrasená rodina. Policajné pátranie a...a to telo.
Prišiel som do jej domu hneď, ako mi zavolala jej mama. Veľa som z jej telefonátu nevyrozumel, mala zvláštny hlas a hovorila zmätene, akoby o sebe ani nevedela. Pochopil som len, že s Elisse niečo nie je v poriadku. Najrýchlejšie ako sa dalo som nasadol do auta. V hlave sa mi premietali všelijaké katastrofické scenáre, no nikdy by som si nebol pomyslel, že...
Pri pohľade na Elissiných rodičov som pocítil naozajstný strach. Vybehol som hore schodmi do jej izby. Kričal som jej meno. Niekoho ruky ma zachytili. Jej otec. Vravel, že tam nemám ísť. Nedal som si povedať, vytrhol som sa mu a vtrhol do izby. To, čo som tam uvidel budem mať pred očami celý život. Na zemi ležalo mŕtve telo muža. Všade okolo neho o boli kvapky krvi. Došlo mi, čo sa stalo. Síce len matne som si to uvedomoval, o chvíľu mi to jej otec potvrdil. Pýtal som sa kde je, no o chvíľu som ju uvidel. Stála v otvorenej kúpeľni a hľadela na mňa. Celé pery mala od krvi. Zvreskla, prebehla popri mne, hodila na posteľ nejaký list a vyskočila z okna. Bežal som za ňou, kričal, že všetko je moja vina, keby sa nepohádame nič z toho sa nemuselo stať. Elisse prečo?! pýtal som sa dookola. No už mi zmizla z obzoru.
Odvtedy som o sebe nevedel. Pamätám si len nejaké nejasné útržky. V stave nepríčetnosti som napadol jej rodičov. Zrazu tma. Prevoz autom. Dlhý spánok a...a potom prebudenie na tomto mieste. Dávali mi také silné prášky, že ani neviem, ako dlho som nevnímal svet. Avšak, aj keď som už bol schopný vnímať, bolo mi to na nič. Nechceli ma pustiť preč. Chcel som ísť nájsť moju Elisse, no ešte som nebol dosť silný. Psychiatrické oddelenie sa stalo takmer na polroka mojím domovom. Hrozným domovom. Ak niekto nebol bláznom predtým ako sem prišiel, tak tu sa z neho jednoznačne stal. Mňa držalo pri zmysloch spomínanie na Elisse a túžba vidieť ju zase. Už za chvíľu sa mi to podarí...Možno.
Pomaly som vstal z jednoduchej postele. Služba s večerou by tu mala byť každú chvíľu. Postavil som sa za dvere a čakal. Netrvalo dlho a začul som v zámke kľúč. Dvere sa pomaly otvárali. Uvidel som ošetrovateľovu ruku s táckou s jedlom. Teraz alebo nikdy.
Vyskočil som spoza dverí a napadol ho. Využil som moment prekvapenia, takže som mal značnú výhodu. Súboj netrval dlho, mal som premyslené všetky ťahy, pripravoval som to už mesiace. O chvíľu ležal ošetrovateľ v bezvedomí na zemi. Zobral som mu kľúče a vyzrel na chodbu. Mal som šťastie, v tomto čase tam nik nebol. Osobné veci mal každý pacient v malej skrinke na chodbe vedľa dverí. Nemal som k nim prístup, zobrať si ich človek mohol len keď ho prepúšťali. No teraz som rýchlo skúšal všetky malé kľúče, až som nakoniec našiel ten, čo pasoval. Vybral som si neveľký obsah skrinky. Peňaženka, mobil a kľúče od auta.
Postupoval som čo najrýchlejšie, no pritom opatrne. Ak ma niekto zbadá, tak skoro sa odtiaľto nedostanem. Pokračoval som po dlhej chodbe, okolo mnohých dverí. Cestu von poznám dobre. Čím som bol bližšie k východu, tým vo mne narastalo vzrušenie. Možno sa mi naozaj podarí ísť za Elisse! Je mi jedno, aj keby bola na konci sveta, som ochotný ju hľadať vo dne aj v noci.
Musel som si zachovať chladnú hlavu. Pri vstupnej bráne určite bude bezpečnostná služba. Pozrel som sa na seba. Oblečenú som mal bielu nemocničnú košeľu a nohavice. Chvalabohu som na všetko myslel dopredu. Ošetrovatelia sa prezliekajú v malej šatni, blízko východu. Malo by sa mi podariť tam nenápadne vojsť.
Už som bol blízko, keď sa zrazu za mnou otvorili dvere. Bol to len brigádnik, zrejme vypomáha v kuchyni. Odľahlo mi. Ten nemá ani poňatia o tom, ako to na psychiatrii chodí. Venoval mi len krátky podozrievavý pohľad ,otočil sa mi chrbtom a odišiel. Zrýchlil som krok, pretože mi došlo, že o chvíľu objaví bezvedomé telo ošetrovateľa a zalarmuje vedenie. Vbehol som do šatne, bleskovo som sa prezliekol do najbližšieho civilného oblečenia a svoje veci som hodil do prázdnej skrinky. Aj tak už každú chvíľu zistia, že niečo nie je v poriadku. Letmo som v zrkadle skontroloval svoj výzor a vyšiel som späť na chodbu. Na poschodí nado mnou som počul rýchle kroky. Už sa to prevalilo. Musím zmiznúť. Pristúpil som k strážnikovi. Premeral si ma a pustil ma von. Víťazoslávny pocit a radosť z príjemného čerstvého vzduchu po dlhej dobe, netrvali dlho. Ešte sa za mnou ani nezatvorili dvere, keď strážnikovi zapípala vysielačka. Viac mi nebolo treba. Rozutekal som sa tak rýchlo ako mi sily stačili.
„Stojte!!!“ počul som rev za sebou, no mňa poháňala túžba po slobode. Túžba po Elisse...
Ešte pred útekom som si zistil, v akom meste vlastne som. Prekvapilo ma, ako ďaleko od Silvertonu ma odviezli. Chicago. Neskutočné. Párkrát som tu už bol, no nikdy mi nešlo o život. Vtedy človek nehľadá vhodnú kaviareň, no miesto, kde sa môže najlepšie ukryť. Ešte stále som za sebou počul krik, no bol stále slabší a slabší. Kľučkoval som pomedzi odparkované autá, snažil som sa strážnika čo najviac zmiasť. Prebehol som ešte zopár ulíc, keď konečne nastal pokoj. Ticho. Mohol som spomaliť a premyslieť ďalší postup.
Poobzeral som sa okolo seba. Nachádzal som sa v malej pustej ulici, plnej zaparkovaných áut. Stmievalo sa. Na rohu ulice som uvidel malú kaviareň. Keď už mám pokoj a nemám strážnika za nohami, zdala sa mi ako vhodné miesto na premýšľanie. Dúfam, že je otvorená, nepočuť hudbu. Vyskúšam šťastie.
Prešiel som cez cestu a cez oblúkové okno kaviarne som uvidel, že vnútri sa svieti. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Vyzeralo to tam útulne, všade malé drevené stolíky a v strede miestnosti bolo spojených viacero stolíkov, no nikto za nimi nesedel. Bolo prestreté, zrejme nachystané na oslavu. Oproti dverám bol vysoký pult a za ním stál barman.
Sadol som so k malému stolíku a čakal na obsluhu. Otvoril som peňaženku, aby som zistil, čo mi náhodou nezobrali peniaze, čo som v nej mal. Chvalabohu, mal som ich dostatok. Na mobile som mal zopár neprevzatých hovorov. Dve od Jessie, Elissinej kamarátky, jeden od jej otca a jeden od Marca, spolužiaka z výšky. Rýchlo som ich začal postupne obvolávať, no malo mi byť jasné, že môj mobil dlho nevydrží. Pri prvom zazvonení zapípal a vypol. Vybitá batéria. Zanadával som, rozmýšľajúc, či nešlo o dôležité telefonáty. Čo ak sa Elisse už vrátila domov? Čo ak sa jej niečo stalo? Musím sa dostať do Silvertonu!
Objednal som si ľadový čaj, aj keď by som si omnoho radšej dal niečo poriadne tvrdé. No vedel som, že musím mať čistú myseľ. Útek z psychiatrie bol len jeden z dôležitých krokov, ktoré som musel spraviť. K Elisse som vlastne nebol o nič bližšie.
Popíjal som ľadový čaj. Rozhodol som sa, že hneď ráno nasadnem na prvý vlak do Colorada. Kľúče od auta sú mi teraz akurát na okrasu. Moje čierne alfa romeo je pekne odstavené niekde v Silvertone. Prespím v hoteli a zajtra vyrážam. Nemám iný záchytný bod. Ibaže by sa Elisse náhodou práve prechádzala po Chicagu...
Vytiahol som si z peňaženky jej fotku. Krásne sa na nej usmievala a hnedé vlasy jej viali vo vetre. Bola to fotografia z môjho bytu. Odfotil som nás na balkóne, práve keď zapadalo slnko. Bola tak neskutočne očarujúca. Ja som jej dával práve bozk na líce. Viem, že túto istú fotografiu má v peňaženke aj ona. Zavalil ma príval spomienok na všetky chvíle, ktoré sme spolu prežili. Všetky spoločné večery, výlety, nekonečné prechádzky...Chcem, aby sa to všetko vrátilo. Chcem ju opäť držať v náručí, šepkať jej do ucha ako ju milujem a bozkávať jej plné pery. Chcem.
Vzdychol som si a odišiel k baru. Zaplatil som barmanovi aj s prepitným a vyšiel z kaviarne von. Práve vchádzala dnu početná spoločnosť, pre nich bolo zjavne pospájaných toľko stolov. Pred kaviarňou už nebolo pusto, stálo pred ňou mnoho áut. Barman dokonca kvôli toľkým ľuďom zapol aj hudbu.
Pomaly som zabočil za roh, blížil som s ak centru mesta dúfajúc, že nájdem nejaký hotel s voľnou izbou. Pevne som veril, že po mne nespustili pátranie. Keby som vedel ako som sa mýlil...
Barman:
Preboha, zase sa odtiaľto nedostanem pred polnocou. Prečo chodia oslavovať do kaviarne a nie do nejakého baru? Asi tu už naozaj zatrhnem predaj alkoholu. Stále menej ľudí chodí na kávu a pribúdajú opilci a rôzne indivíduá.
Keď som konečne všetkým poodnášal objednávky, zastavil som sa v zadnej miestnosti. Mám tam kreslo, televízor a malú kuchynku. Zapol som správy a na chvíľu som sa zadíval. Vždy pozerám len lokálne spravodajstvo, nezaujíma ma nejaký New York alebo Los Angeles. Chcem vedieť, čo sa deje v Chicagu. Či sa v mojej kaviarničke náhodou neskrýva nejaký vrah alebo zlodej.
Dnes sa mi naozaj vyplatilo pozerať. Hneď som spoznal tvár toho mladého muža. Len pred pár minútami u mňa platil za ľadový čaj! Útek z psychiatrie? Bol to teda určite on? Vyzeral celkom normálne... Ach, hlavne že už je preč, pomyslel som si.
Vypol som televízor a vrátil sa späť do práce. Obchádzal som stoly a odnášal vypité fľaše. Partii oslávencov som musel v jednom kuse dolievať. Ako som prechádzal okolo stolíka, kde predtým sedel ten utečenec zo správ, niečo ma zaujalo. Pod stolom bola akási fotografia. Položil som tácku s pohármi na stôl a zdvihol ju. Bol na nej on aj s akýmsi dievčaťom. Zrejme mu vypadla. Dúfam, že sa po ňu nevráti...
Odniesol som poháre na pult, umyl ich a začal leštiť. Fotografiu som si položil vedľa kasy. Keď už som si myslel, že na dnešný večer bolo prekvapení dosť, neskutočne som sa mýlil. Dvere kaviarne sa otvorili a dnu vošlo dievča. Zarazene som na ňu hľadel. Hľadel som raz na ňu, raz na fotografiu vedľa kasy. Je toto isté dievča! To hádam nie je možné. Čo tu chce? Stala sa moja kaviareň miestom stretnutia nejakých zločincov alebo čo? Celé je to bizarné. Prečo tu na ňu nepočkal, keď sa mali stretnúť? Alebo nemali?
Sadla si k tomu istému stolíku, kde ešte pred dvadsiatimi minútami sedel ten mladý muž. Vyzerala byť zničená. Nemohol som si pomôcť, stále som sa na ňu musel dívať. Poslal som jedného z čašníkov, aby ju rýchlo obslúžili. Ak si aj ona objedná ľadový čaj, začnem byť naozaj podozrievavý.
„Jedno cappuccino,“ zahlásil čašník. Rýchlo som ho spravil, no sále som z nej nespúšťal oči. Bol som taký vykoľajený, že som aj zabudol pridať cukor. Čašník jej ho odniesol. Hneď som videl, že jej nechutí. Prišlo mi jej ľúto. Bola veľmi pekná. Šaty mala trochu otrhané a dokrčené a vyzerala, akoby bola po dlhej a namáhavej ceste.
Neskoro som si uvedomil, že už nehladím len ja na ňu, ale aj ona na mňa. Asi sa zľakla, pretože rýchlo vyskočila zo sedadla a podišla ku mne. Znervóznel som. Fotografiu som zastrčil pod kasu. Mám jej o nej povedať?
Strčila mi do ruky peniaze a bez slova odišla do zadnej časti. Videl som, ako zabočila na toalety. Keď sa odtiaľ vráti, poviem jej o fotke. Veď musí prejsť okolo mňa ešte raz.
Prešlo asi desať minút, no nevychádzala. Čo ak si ublížila? Išiel som ju radšej skontrolovať. Dámske toalety boli prázdne, no hneď som zbadal, v čom je problém. Zadný vchod bol pootvorený. Vybabrala so mnou, aj keď ja som jej chcel len pomôcť...
Zase som sa vrátil k baru. Tak, a teraz už prosím...pokojný večer! No také šťastie ja nemám...
Tim:
Budem si musieť zobrať taxík. Celý ten útek ma tak unavil, že nevládzem klásť jednu nohu pred druhú. Zase som vybral peňaženku, aby som sa pozrel, či mám ešte nejaké drobné. Som nerád, keď mi taxikári musia vydávať z veľkých bankoviek. Neverím im.
Ako som prehľadával peňaženku, zrazu ma zamrazilo. Moja a Elissina fotografia! Musela mi vypadnúť v tej kaviarni, nevedel som ju nájsť. Musím sa vrátiť! Bola to jediná fotografia, ktorú som mal zo sebou, potreboval som ju. Je to akoby so mnou bol malý kúsok Elisse.
Bol som už niekoľko blokov odtiaľ a tak som si zastavil taxík. No nenasmeroval som ho k najbližšiemu hotelu, ale späť ku kaviarni.
„Rýchlo, rýchlo!“ súril som ho.
„Pokoj, mladý pán, pokoj. Nič vám neutečie,“ ukľudňoval ma šofér. Mal som chuť vytrhnúť mu volant z ruky a odísť tam sám. Ak stratím tu fotografiu...tak neručím za seba.
Konečne sme zastali pred kaviarňou. Splašene som vybehol z taxíka a takmer vyrazil dvere kaviarne. Barman dostal takmer infarkt. Pozeral na mňa vypúlenými očami, akoby práve zbadal ducha. Nevšímal som si ho a utekal som k svojmu stolíku. Fotografia tam nebola. Obrátil som sa späť k barmanovi. Snažil som sa ovládať svoj hlas, no nešlo to.
„Nenašli ste tu fotografiu?!“ vyhŕkol som naňho podstatne vyšším hlasom ako som plánoval. Teraz už na mňa hľadel vystrašene. Strčil ruku pod kasu a vytiahol odtiaľ fotografiu. Vydýchol som si. Má ju. Elisse sa na mňa z fotky usmievala, a ja som cítil, akoby bola tesne blízko mňa.
Barman chvíľu zaváhal, no potom ruku s fotkou stiahol. Teraz som zhrozene pozeral ja. Čo to má znamenať? No on sa spýtal to isté.
„Čo to má znamenať?! Vysvetlí mi už konečne niekto, čo má toto všetko znamenať?! O čo vám ide?“
Nechápal som o čom hovorí? Zrejme mu praskli nervy, no ja nie som ten pravý človek na ktorom by si ich mal vybíjať.
„Tu máte, vezmite si tú prekliatu fotku a hlavne mi už dajte pokoj! Ak tu vás, alebo to vaše dievča ešte niekedy uvidím, prisahám, že zavolám políciu! Neviem, o čo vám ide, no toto vaše obiehanie okolo kaviarne určite nie je náhodné!“
Chvíľu som musel spracovávať všetky jeho slová. Ak tu vás alebo to vaše dievča ešte niekedy uvidím...dievča ešte uvidím... Nie! To nemôže byť pravda!!!
„Chcete mi povedať...chcete mi povedať...že ona,“ ukázal som na fotku, „tu bola?!“
„Jasne že tu bola, nerobte zo mňa blázna. Pred chvíľou odišla.“
Zahmlilo sa mi pred očami. Tomuto neverím. Toto nemôže byť pravda. Moja Elisse...
„A KDE JE TERAZ???“ vykríkol som a celú miestnosť.. Všetky hlavy sa otočili na mňa. Bolo mi to jedno.
Barman sa zľakol. Ukazoval za môj chrbát.
„V- vyšla tými dverami. Nedávno...“
Vytrhol som mu fotografiu z ruky a rozbehol sa ku zadným dverám. V hlave mi hučalo, no zdalo sa mi, že kdesi v diaľke ju počujem. Počujem hlas svojej Elisse. Hneď som pri tebe, pomyslel som si. Vrazil som do dverí a vyletel na prázdnu ulicu. Kdesi v tme práve zhasla malá žiarovka. A tma všetko pohltila...
.....................................................................................................................................................
„Tim! Tim vstávaj, zaspal si!“
Nie...Nie...Kde som?
„Tim!!!“
Prudko som sa posadil na posteli. Na žiariacich digitálnych hodinkách svietil čas 7:10. Pokrútil som hlavou, aby som si vyjasnil obraz. Stále sa mi vybavovala tvár akéhosi neznámeho dievčaťa. Kalendár ukazoval, že je 18. marec. Pamätám si, ako som ho včera večer pretáčal. Všetko je v poriadku, len som zaspal. Ale prečo mám taký zvláštny pocit...akoby som začínal úplne nový život?
Komentáre
Prehľad komentárov
honey dakujem ti:) potešila si ma:) :* vdaka tebe mám chut písat dalej:) dakujem:)
Dokonalé
(Deni, 10. 4. 2010 20:35)toto bolo absolútne dokonalé :)nemám slov:) úplne ma pohltil ten dej a som strašne zvedavá na pokracovanie ich novych zivotov:) uplne ma to fascinovalo:) z tohto bude best seller :):) nádherné...naprosto dokonale prepracované...jedno veľké WAU:)som v nemom úžase a strašne som zvedavá na pokračovanie:)
:* :*
(Ninuš:), 10. 4. 2010 22:42)