Zmarená šanca
Sedela som na nemocničnej posteli. Nohy som si tisla k hrudi , lebo som si myslela,že sa rozpadnem. Plakala som. Už celé dni som plakala.
Nemohla som ísť dovnútra , aj keď ma môj synček potreboval.
Nemohla som tam ísť a pozerať sa na to , ako mi odchádza.
Nemohla som počúvať pípanie strojov , ktoré oznamovali , že jeho srdiečko už nevládze. Proste som to nezvládala.
Vzala som do ruky mobil a poslala správu Marcelovi.
Tvoj syn zomiera. Viem , že o nás nestojíš , no chcela som , aby si to vedel.
Znova som sa pýtala tie isté otázky.
Prečo práve môj synček?
Prečo Lukáško? Veď má len tri roky. Za nič nemôže.
Prečo?
Čo som vyviedla , že mi ho berú ?
Chcelo sa mi kričať. Chcela som zomrieť.
Ja, iba som chcela , aby moje slniečko žilo. Bolo to tak veľa?
Zotrela som si slzy a odhodlala som sa ísť dnu. Veď ma potrebuje.
Vošla som do izby. Ležal tam na veľkej posteli. Bol taký maličký.
Otvoril očká a usmial sa na mňa. Cítila som ako mi po lícach stekajú slzy.
Môj chlapček ma chytil za ruku.
„ Mamička , neboj sa. Ja sa nebojím. Budem tvoj strážny anjelik.“ povedal mi slabým hláskom.
Môj chlapček. Moje dieťatko. Už odmalička bol veľmi múdry. Na svoj vek až príliš dospelý.
Opäť som chcela kričať smerom do neba, nech mi neberú.
Sklonila som sa a pobozkala ho na čielko.
„ Ja to viem miláčik. Ľúbim ťa a navždy budem.“
„Aj ja ťa ľúbim mami. Neboj sa , už ma nič nebolí.“
„Pššt. Tíško.“
„Maminka. Ja už musím ísť. Už ma volajú. Cítim to.“
Chcela som mu povedať: Nie , nechoď , nenechávaj ma tu. Bez teba to neprežijem.
No nepovedala som to.
Len som si ho vzala do náručia a povedala mu : „ V nebíčku ťa už čakajú. Ľúbim ťa. Navždy a najviac. Vždy budeš môj malý chlapček.“
„Aj ja ťa ľúbim. Aj ocka.“ povedal , zatvoril očká a odišiel.
V tej chvíli som zomrela aj ja. Zostala zo mňa len schránka. Odmietala som ho pustiť. Iba som chcela ísť za ním. Za svojim anjelikom.
„Prečoo?“ zakričala som a topila sa v záplave smútku a sĺz.
Stále som tak nejak dúfala , že Marcel príde aspoň teraz. Nestihol to. Aspoň Lukáško nevedel , že ho opustil len preto , že sa bál zodpovednosti. A ja som sa vari nebála?
Nebola som na bábätko pripravená , no milovala som ho od prvej chvíle. A tak som zostala sama. Bez chlapa vedľa seba , bez rodičov , ktorý by sa o mňa a vnúčika postarali.
Spomínala som a v tom sa dvere rozleteli. Stál v nich Marcel. Nič nepovedal. Len pribehol k posteli objal mŕtve telíčko synčeka a rozplakal sa.
„Mrzí ma to.“ vydal zo seba medzi záplavou sĺz.
Toto bola jeho zmarená šanca , na prvé a posledné stretnutie so synom.
Komentáre
Prehľad komentárov
prepáč,ja už tú poviedku nepíšem..došla mi fantázia..možno sa k nej ešte niekedy vrátim a možno zo seba vypotím niečo nové... fakt ma to mrzí,lebo si ma posúvala ďalej
Kikuš?
(Mi_ROSe_LAVA, 15. 9. 2010 14:34)čo sa deje? rada by som si prečítala ďalšiu kapitolu poviedky Večnosť nieje až taká zlá...prepáč že ťa otravujem ale fakt by som bola rada keby sa tu niečo nového objavilo...
oh :-(
(Mi_ROSe_LAVA, 5. 8. 2010 15:40)aké smutné...ale pekne precítene napísané ...iba mi tam chýba nejaké vysvetlenie čo tomu malému vlastne bolo...a priznám sa trošku ma sklamala dĺžka xD ale newadí..nabudúce to bude lepšie...až ma zamrazilo ked som tam videla to meno Lukáško..aj my máme teraz v rodine jedného malého Lukyho...omg...
ďakujem
(Kikuš, 30. 7. 2010 16:19)ďakujem moc kráska :) veď to aj bolo za takej nálady písané
slzy:(
(Ninuš, 30. 7. 2010 16:17)acch toto je pre citlivého človeka ako ja úplný koniec:( krásny a smutný príbeh...nádherne a precítene napísané:)
prepáč
(Kikuš, 20. 2. 2011 16:16)